Čo dal, za to sme platili.
Raz radosťou, raz žiaľom.
Čo bolo srdcu nad sily,
to srdce vykričalo.
A bolo mnoho takých dní.
Dní ako ostrie noža.
Keď celá duša bolí z nich
a keď nás páli koža
aj od hnevu, aj od studu.
A márny ľudský nárek
zaťato pľuvne osudu
do nevidomej tváre.
Prežil si to… a prežili
aj iní… iste mnohí.
Čo bolí, už ťa nemýli.
Nepľuvneš do oblohy.
Iba si šepkáš
– ešte príď,
daj tlačiť ťažkú káru! –
Niet väčší zázrak
ako byť.
Niet vzácnejšieho daru.
Milan Rúfus