Čo dal nám deň

Čo dal, za to sme platili.

Raz radosťou, raz žiaľom.

Čo bolo srdcu nad sily,

to srdce vykričalo.

 

A bolo mnoho takých dní.

Dní ako ostrie noža.

Keď celá duša bolí z nich

a keď nás páli koža

aj od hnevu, aj od studu.

 

A márny ľudský nárek

zaťato pľuvne osudu

do nevidomej tváre.

 

Prežil si to… a prežili

aj iní… iste mnohí.

Čo bolí, už ťa nemýli.

Nepľuvneš do oblohy.

 

Iba si šepkáš

– ešte príď,

daj tlačiť ťažkú káru! –

 

Niet väčší zázrak

ako byť.

Niet vzácnejšieho daru.

 

Milan Rúfus